Ž E H R A
Obec Žehra je jednou zo zastávok Gotickej cesty, prvej turistickej poznávacej cesty na Slovensku. Táto cesta za gotick- ými pamiatkami v ucelenom okruhu 276 km predstavuje najzaujímavejšie skvosty Spiša a Gemera, ktoré svojím významom ďaleko presahujú rámec regiónu i Slovenska. Z pôvodného okruhu, vyznačeného roku 1998, sa nedávno rozšírila o ďalšie tri okruhy.
Máloktoré mesto alebo obec na Slovensku sa môže pochváliť s tým, že na jej katastrálnom území, tak ako v Žehre, sa nachádzajú dve národné kultúrne pamiatky, obe zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Je to hradný komplex Spišský hrad a vzácny klenot – kostol Ducha Svätého v Žehre. Jedným z najväčších hradov v strednej Európe je práve Spišský hrad, ktorý sa stal centrom Spiša po jeho začlenení do Uhorského štátu. Známa je aj prírodná rezervácia Dreveník, teda náprotivný travertínový kopec – vzácna archeologická lokalita. Kaštieľ rodu Csákyovcov, ako aj kostolík svä- tého Kozmu a Damiána v Hodkovciach, sú tiež časťou našej obce. K celkovému obrazu našej obce patrí ešte aj osada Dreveník, ktorá je na južnej strane učupená pod rovnomenným svahom vápencovej plošiny. Tam sa začiatkom dvadsiateho storočia usídlili Rómovia.
Obec Žehra leží 442 m nad morom vo východnej časti Hornádskej kotliny. Patrí nesporne k najstarším obciam Spiša. O starobylosti Žehry svedčia mnohé nálezy dávneho praveku, pozostatky neandertálskeho človeka. Prvá písomná zmienka o Žehre pochádza z roku 1245 a viaže sa k farskému kostolu Ducha Svätého. Vtedy gróf Ján zo Žehry dostal povolenie postaviť v obci kostol. Menej známe sú však archeologické nálezy z katastra obce, ako kusy štiepanej industrie, zlomky keramiky, kamenná sekera a klin, dokumentujúce prítomnosť ľudu kultúry s lineárnou keramikou, želiezovskej skupiny a bukovohorskej kultúry v mladšej dobe kamennej. Najmladšiu skupinu nálezov tvorí slovanská keramika z 9. a 10. storočia, nájdená na brehoch potoka v Žehre. Po celé ďalšie obdobie historického vývoja Žehry sa tu stretávame už len so slovenským obyvateľstvom.
Po postavení hradu sa obec Žehra stala súčasťou spišského hradného panstva, a tak počas stáročí patrila pod správu šľachtických rodov Zsigrayovcov, Zápoľskovcov, Thurzovcov a Csákyovcov. V tomto položení boli aj dejiny obce úzko späté s dejinami hradu. Obec napriek svojmu hospodárskemu a kultúrnemu významu nebola veľká. V roku 1565 mala len 8 poddaných – gazdov. V obci už vtedy bol mlyn. Neskôr sa tu postavilo niekoľko rybníkov, ako to vidíme z urbára z roku 1672. Okrem riadneho mlyna bola aj valcha na súkno. Pravda nie je vylúčené, že šlo o niekoľko prisťahovalcov, pretože vieme, že krátko predtým zúril v obci mor, ktorého pamiatku pripomína jeden oltár v našom kostole. Obec bola pôvodne katolícka. Keďže však podliehala Spišskému hradu, ktorého majitelia istý čas boli evanjelici, prešla obec v roku 1565 počas panovania Thurzovcov na evanjelickú vieru. Ku katolicizmu sa vrátila roku 1638, keď tu začali pôsobiť jezuiti po prevzatí hradu Csákyovcami, ktorí boli katolíci.
V roku 1700 žilo v obci 90 dospel- ých obyvateľov Slovákov a všetci boli katolíci. Koncom 17. storočia došlo aj k tomu, že staré gotické oltáre boli nahradené barokový- mi, pričom pri bočných oltároch sa ponechali staré oltárne skrine s gotickými sochami a maľbami. Obec sa silne nevyvíjala ani neskôr. V roku 1772 mala 11 poddaných – gazdov, ktorí hospodárili všetci len na štvrtine usadlosti. Mená troch vtedy žijúcich gazdov sa zachovali do dnes: Tkáč, Záhradník a Kubaško. Želiari boli štyria. Po páde poddanstva sa pôda pridelila jednotlivým gazdom. Aby nebola taká rozdrobená, vykonalo sa v rokoch 1857 až 1867 sceľovanie (komasácia). Obec mala vtedy okolo 400 obyvateľov. Neskôr nastalo vysťahovalectvo do Ameriky, v dôsledku čoho poklesol počet obyvateľov v roku 1910 len na 331. Neskôr stúpol zas na 400, okolo roku 1940 mala obec 500 obyvateľov, potom nastal prudký vzrast, najmä po roku 1948 v dôsledku rozvoja rómskej populácie.
Anna Orlovská
B E H A R O V C E
Beharovce ležia vo východnej časti Hornádskej kotliny západne od Braniska, 22 km na východ od Levoče, v nadmorskej výške 459 metrov n.m, pri tuneli Branisko. Nadmorská výška v strede obce je 474 m n. m. a v chotári 460 – 660 m n.m. Roku 1297 sa uvádza obec pod menom Horná Žehra. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1338. Obec je doložená z toho roku ako Beherowch, neskôr ako Beherocz (1452), Beharowcze (1773); maďarsky Beharóc. Obec patrila panstvu Spišského hradu. Obyvatelia okrem poľnohospodárstva vykonávali rozličné služby pre hrad, napríklad aj poslov, z čoho pramení názov obce.
„ Meno nosí od behárov – behúňov spišského hradu, ktorí hlavne na poľovačkách pánstva, niekedy celé týždne trvajúcich, konali službu: nosili stravu, doviedli nacvičených psov, trúbili, vyháňali diviakov, piekli pečeňu, atď. V hrade kŕmili ošípané, rúbali drevo, dodávali lesné ovocie sušili huby. Boli teda »jabagiones castri curiales«, ktorým len pán hradu rozkazoval, pravda cestou úradníka, ktorý medzi nimi býval. V 15. St. nastúpili na ich miesto cigáni, osadení blízko hradu, z behárov stali sa sedliaci.” Podľa urbára z roku 1583 v obci mali spišskopodhradskí hrnčiari baňu na hlinu.
„ R. 1786 mal tu gróf Juraj Csáky intravilán »Hurnikovec« pre horára, krčmu »Šarvanec« a mlyn. Celý chotár je 866 katastrálnych jednotiek. Mená honov r. 1786: Pod Lešče, Na potočkoch klin, Pri obrazku, Za dedinu, Od Bijacovského Predne, Stredne, Zadne hony, Kotanovec (asi želiar s poľovníckymi psami), Pri hostincu.”
V roku 1787 mala obec 23 domov a 168 obyvateľov, v roku 1828 mala 26 domov a 191 obyvateľov. Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, výrobou tehál, časť pracovala príležitostne i v stavebníctve. Ostatní pracovali v priemyselných podnikoch v Krompachoch a inde. Dnes má obec nízku hustotu obyvateľstva. Obec je východiskom na Spišský hrad, Dreveník, Branisko a do Žehry.
Kultúrno – historické zdroje obce
Kostol sv. Michala archaniela je z roku 1823 „ na jeho zakladinu dal gr. Emanuel Csáky dva gbolovú roľu, slobodnú od každej ťarchy, »Pod Leščom«.” V tom istom roku ho posvätil biskupský vikár Andujar. V drevenej veži je 120 funtový zvon, ktorý posvätil biskup Bélik. Kostol je rímsko – katolícky, typ sieňový s polkruhovým uzáverom, kazetovým stropom a nadstavanou drevenou zvoničkou. Na priečelí je murovaný štít, fasády sú členené lizénami. Veža je zakončená zvonovou strieškou. Hlavný oltár je v historizujúcom slohu z roku 1899 od rezbára J. Fuhrmana. V oltárnej architektúre zakončenej architrávom s polkruhovým nadstavcom sú tri niky so sochami sv. Michala arch., Štefana Prvomučeníka a Jána ev. Na priečelí je krucifix, ľudová drevorezba z prvej polovice 19.stor. Zlodeji v roku 1931 ukradli monštranciu a kalich, ktoré nahradil farník Piskura.
Symboly obce
Po objavení obecnej pečate v levočskom archíve, ktorá je z roku 1842 vychádzal aj návrh súčasného erbu. V jej pečatnom poli je zobrazený sv. Michal Archanjel stojaci na drakovi. Odetý je do zemanskej mentielky, na hlave má prilbu s perami. V pravej ruke drží váhy, v ľavej vztýčený meč. Je zároveň aj patrónom miestneho kostola. Pod ním je nápis BEHAROC.1842. Farby beharovskej zástavy sú odvodené od erbu.
Citácie:
Z dejín okolia spišského hradu, Ján Vencko, Spišská Kapitula, r. 1941, tlač Spišské Podhradie Edmund Schustek
Iné zdroje:
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. Časť
zber informácií od samospráv, web stránky obcí http://www.podbranisko.sk/?%C8lenovia_zdru%9Eenia:Beharovce
G R A N Č – P E T R O V C E
Dnešná obec Granč-Petrovce vznikla v polovici 19 storočia zlúčením dvoch pôvodne samostatných obcí. Petrovce (Petrouchsegra) vznikli v druhej polovicu 13. storočia a prvá písomná zmienka o nich je z roku 1292. Patrili zemepánom Petróczyovcom, ktorí boli potomkovia maďarských kopijníkov a ich vodcu Petra. Vyšvihli sa medzi krajanských zemanov a písali sa Petróczy de Petrócz. Prvá písomná správa o Granči (Granch, čo značí –koryto) ako o vyvinutej obci je až z roku 1344 a patrila do Provincie spišských kopijníkov. Podľa Vencka (Z dejín okolia Spišského hradu, 1941, str. 235) Granč bola pôvodne slovanská osada, ktorú prevzali práve maďarskí kopijníci. Ich vodca Peter sa osadil južne za vodou. Jeho osadu Slovania pomenovali Petrovce, Maďari si ju nazývali Petróc= Sygra a Granč sa stal Garančom.V jednej i druhej časti boli zemianske rodiny. Keď v rokoch 1587-1600 Vavrinec Granchy je spišským kanonikom celý ich majetok v osade Granč prechádza na rodinu Petróczych. Počet obyvateľov v roku 1693: 142 katolíkov,29 luteránov, v roku 1705 – 120 luteránov a v roku 1910 – 170 katolíkov z celkového počtu 204 obyvateľov( Vencko,Ján Z dejín okolia Spišského hradu, 1941, str. 236). V roku 1876 sa v obci narodil Štefan Petróczy, významný priekopník v konštrukcii vrtuľníkov. Posledným zemepánom z rodu Petróczy v Granči -Petrovciach bol Ľudovít, sekčný radca na maďarskom ministerstve vnútra, ktorý údajne svojím vplyvom ochotne pomáhal svojím krajanom na Spiši .Keďže posledný zemepán a jeho súrodenci nežili v rodnej obci ,rozhodli sa ich rodičia Petróczyovský majetok (552 kat. jutár) v Granč -Petrovciach predať. Keď na prelome 19.a 20. storočia už spojenú obec dosídlili obyvatelia zo Ždiaru, t.j. Gorali spod Belianskych Tatier, vykúpili časť Petróczyovského majetku. A niekedy koncom prvej svetovej vojny zvyšok predali židovskej rodine Jekelfalussy. Otec a matka posledného zemepána sú pochovaní na cintoríne pri Granč-Petrovskom kostole, ktorý pred smrťou obdarovali.
Každá z obidvoch pôvodne samostatných obcí mali osobitnú obecnú správu a obidve obce vyvíjali aj samostatnú kancelársku prax s vlastným pečatidlom. Zatiaľ poznáme iba spoločné pečatidlo. Je z roku 1817 a podľa neho sa zlúčenie Granča a Petroviec uskutočnilo najneskôr už v tomto roku.
Znakom obce je sv. Martin v obvyklej podobe. Sedí na koni a pri zadných nohách koňa je zobrazený žobrák. Sv. Martin je patrónom farského kostola, ktorý dal postaviť Baltazár Petoczy s manželkou Katarínou Kendy v roku 1626. V roku 1697 žehranský farár Tomáš Bethlenfalvay sa stal administrátorom Petrovského kostola a za to dostal dežmu a záhradu pod vyšným mlynom. V roku 1725 bola petrovská cirkev pripojená k Žehre. Opísaný historický znak heraldicky upravili L. a D. Vrteľovci v roku 1997. Erb obce tvorí modrý štít, v ktorom stojí strieborná hus- atribút sv. Martina. Nad ňou je zlato lemovaná mitra s vyhrnutými striebornými fanónmi.
Dodnes si obec zachovala poľnohospodársky ráz, v minulosti bolo doplnkom obživy tunajších obyvateľov aj košikárstvo a povozníctvo. Podľa prvého oficiálneho sčítania ľudu v roku 1919 žilo v obci 194 obyvateľov v 26 domoch. Z toho 94 mužov a 100 žien. 188 obyvateľov bolo katolíkov, 1 grécko-katolíckeho vyznania a 5 obyvateľov židovského vyznania. V roku 1940 mala obec 312 obyvateľov. V súčasnosti žije v obci 592 obyvateľov a je pravdepodobné ,že ich počet v budúcnosti porastie vzhľadom na IBV ,ktorá je v obci.
Zdroje:
Ján Petrík, ŠtefanPetróczy von Petrócz,2007,Sedlák s.r.o., SNV
Ján Vencko, Z dejín okolia Spišského hradu,1941, Edmund Schustek Spišské Podhradie
Marcel Kopkáš, Malý slovník spišských obcí, 2003, Abrahámovce
Jozef Novák, Pečate miest a obcí na Slovensku I. zväzok, 2008
Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919, 1920, Bratislava
Fotografie na web stránke obce www.grancpetrovce.sk
H O D K O V C E
Dejiny Hodkoviec sú úzko späté s dejinami Spišského hradu. Do 17. storočia boli samostatnou osadou, neskoršie sa stali majerom. Rozprestierajú sa východne od hradu pri ceste do Žehry na severnej strane Dreveníka. Pôvod názvu podľa niektorých historických zdrojov pochádza z maďarského pomenovania bobra – „hód”, ktorý sa vo veľkom množstve vyskytoval v tunajšom, toho času skalnatom, vlhkom a stromami porastenom území. Niekdajší zemepáni mávali aj takých poddaných, čo im dodávali bobrov, latinsky sa nazývali „castonarii”, maďarsky „hódász”. Osada sa po prvý krát spomína v r.1292 pod menom Hodkouch s nemeckými obyvateľmi a názvom „Hotzendorf”, alebo „Bibersdorf.” Osada je v blízkosti hradu, preto jej neskorší majitelia boli hradnými pánmi a ich poddaní „jobagiones castri” patrili až do zrušenia poddanstva priamo Spišskému hradu. Nové, meniace sa spoločenské podmienky, mali podstatný význam na ďalší osud hradu. Obranné nároky sa znižovali a údržba hradu vyžadovala čoraz vyššie náklady. S pribúdajúcim časom sa hradné panstvo postupne odsťahovávalo do novovybudovaných kaštieľov pod hradom, Hodkoviec a neskôr aj Bijacoviec a hrad začal neúprosne chátrať.
Hoci sa Hodkovce spomínajú už v roku 1292, život a historický význam im dala rodina Csákyovcov, ktorá vyše 300 rokov vlastnila neďaleký Spišský hrad. V roku 1702, potom čo sa povstalecké vojská Františka Rákócziho zmocnili a poškodili Spišský hrad, Štefan Csáky si nechal v Hodkovciach postaviť pohodlný barokový kaštieľ. V roku 1780 Emanuel Csáky objekt prestaval, z vyhoretého Spišského hradu dal previesť značnú časť zbraní, vnútorného zariadenia a založil rozsiahly francúzsky park. V roku 1860 pribudovali ďalšie krídlo, čím objekt získal súčasnú uzavretú štvorkrídlovú dispozíciu. Vnútorné zariadenie kaštieľa premiestnili 1959 do zbierok nábytkového múzea v Markušovciach, ktoré je súčasťou Východoslovenského múzea Košice.
Kaštieľ a jeho areál najviac zveľadil gróf Emanuel Csáky ( 1763-1825) – spišský župan, ktorý študoval vo Viedni a pomocou francúzskeho emigranta veľkolepé prebudoval kaštieľ, kostol a veľký park vyzdobil staroklasicistickými sochami. Na vzácnu knižnicu, zbierku starožitnosti a prepych v každom ohľade a na veľkú rodinu nestačili mu dôchodky. To ho prinútilo odpredať susedom značné pozemky.
Anglické a francúzske záhrady boli ozdobené sochami v lete palmami a zriedkavými kvetinami, v strede s fontánou a veľkým kvetinovým košom, charakteristické znaky tzv. sentimentálnych záhrad. Celý park bol plný košatých listnatých stromov, hlavne krásnych storočných bukov. Blízko je cintorín, kaplnka, hrobky a náhrobné kamene. Ich prítomnosť vytvárala bezprostredný vzťah medzi kultom prírody a kultom smrti, robilo to záhradu blízkou pre tu žijúcich.
V roku 1800 sa stáli známym divadlá v parku pri kaštieli. Amfiteáter v Hodkovciach, ako aj inde, tvoril časť záhrady, preto ho nazývame aj ako záhradné divadlo či zelené živé ploty záhrady. Bolo vybudované pódium, asi 6 metrov od pódia bol živý zelený plot a tu medzi pódiom a plotom vytvorili priestor pre orchester a za ním pre obecenstvo. Napravo a naľavo sa nachádzali šatne, ktoré boli oddelené tiež zeleňou a lóže boli vybudované v stromoch, okolo nich boli nižšie kríky aby hostia dovideli na pódium.
Starý kostol v roku 1803 dal od základov v gotickom slohu obnoviť a zariadiť gróf Emanuel. Slávnostne ho posvätil ku cti Kozmu a Damiána biskup gróf Révay. Na jedinom oltári sú sochy týchto svätých ako kňazov. V sklenenej skrinke je uložená lebka a pontifikálne rukavice kardinála Imricha Csákyho. V kostole sa ďalej nachádza obraz korunovania P. Márie, zvestovania P. Márií a tieto obrazy svätých: Valentína, Barbory, Vavrinca, Klotildy, Alžbety a Kataríny. V kaplnke je erb rodiny Csáky, na chóre starý orgán s troma mutáciami. Na západnej strane kostola je z kresaných bielych kvádrov pribudovaná predsieň, v ktorej je uložený medený sarkofág s pozostatkami grófa Teodora Csákyho. Neďaleko severnej strany kostola vidieť domček pustovníka s nápisom nad dverami „Hic me non agitant fasces, nec purpura regum”, venovaný pamiatke grófa Mikuláša Csákyho, ostrihomského arcibiskupa a spišského župana.
Zdroje:
VENCKO, J.: Z dejín okolia Spišského Hradu, Edmund Schustek, Spišské Podhradie..